Slnečné divadlo

Stojím a vidím tú nádheru.Milujem ten pohľad.Mám rada ten pocit, kedˇ sa mi slnečné lúče prehlbujú až niekde pod kožu.
Slnečné pršteky hladkajú krehké lístočky stromov. Majú radosť, že môžu byť svedkami niečoho takého očarujúceho ako zaspávanie slnka.Je také krásne, že ani človek bez srdca neodolá.Neodolá pohľadu na mäkkú perinu mrakov ,ktorási ho hnedˇprivinie k sebe.Uspí ho dávkou jemného vetríka, ktorý ako ľahké pierko pošteklí každého účastníka tohoto obradu.Aj malé obláčiky, ktoré doteraz skackali po nebeskej lúke, zastali a vychutnávajú si posledné hrejivé chvíle so svojím veľkým priateľom - slnkom.Všade počuť rozdžavotaný chorál zvieracej ríše, ktorý dáva dnešné posledné zbohom ich žiariacemu pánovi. Chcem prísť aj ja sa rozlúčiť. No nemôžem. Nedá sa. Nevládzem ani len pohnúť prstom pri pohľade na ten úžasný skvost prírody. Slnko ma ovláda. O vláda moje zmysli, získalo si ma. Jeho krásne lúče sa ma dotýkajú, ako jemné rúčky malého dieťatka.Zdvíham sa. Neovládam svoje telo a idem stále vpred. Pri pohľade na toto divadlo nemôžem vydať ani hlásku.Tie krásne hlasy zosilneli.Slnko už vykúka len malinkým obláčikom. Noc začína rozprestierať svoj závoj ušitý z hodvábu.
Je koniec. Skončilo sa to čo všetkým dalo silu. Už odišlo. A s ním aj všetka krása. Skončilo sa predstavenie v ktorom hlavnú úlohu hrá slnko a vedľajšie roly mi všetci jeho poddaný.